Slovenská poézia po roku 1945
Po roku 1945 bol vývin poézie ovplyvnený 2. svetovou vojnou. Ešte počas vojny
a) vznikli diela, ktoré boli protifašisticky zamerané, a preto nemohli byť vydané. Bola to tzv. priečinková literatúra, napr. zbierky starších autorov, ako napr. Janko Jesenský : Na zlobu dňa, Ján Smrek : Studňa, Laco Novomeský : Pašovanou ceruzkou a iné.
b) tvorili ešte aj nadrealisti (Fábry, Reisel, Brezina, Žáry, Lenko), ktorí však po vojne
v poetike prestávajú experimentovať a vracajú sa k téme rodného kraja
c) tvorili aj predstavitelia katolíckej moderny, napr. Haranta, Gašparovič-Hlbina, Strmeň. Keďže však nesúhlasili s totalitným smerovaním spoločnosti a ich nábožensky orientovaná tvorba nenašla v spoločnosti pochopenie, mnohí emigrovali do zahraničia.
Po Februári 1948 sa v lit. Jediným umeleckým smerom stáva socialistický realizmus, ktorého úlohou bolo šíriť ideológiu komunistickej strany. Vznikajú mnohé oslavné básne, ktoré boli príkladom angažovanej poézie, napr. Milan Lajčiak a jeho báseň Súdružka, moja zem a iné. V básniach sa prejavuje schematizmus, t.j. často sa zobrazuje kolektív. Osobné témy, ako láska či pocity človeka, ustupujú do úzadia. Neuplatňuje sa ani experimentovanie v poetike diel.
60-te roky priniesli do poézie uvoľnenie nielen v obsahu, ale i vo forme básní.
a) Odklon od literárneho schematizmu naznačili Milan Rúfus v zbierke Až dozrieme (1956) a Miroslav Válek v zbierke Dotyky (1959). Obaja sa snažili v poézii nachádzať nové témy i výrazové prostriedky. Odmietali oslavovať socialistické zriadenie a v ich tvorbe bola podstatná hlavná myšlienka. Odlišovali sa zobrazovaním prostredia – Rúfus čerpal námety z vidieka (rustikálne) a Válek z mesta (modernej civilizácie).
b) Vzniká aj tzv. trnavská skupina básnikov, ktorí svoje diela uverejňujú v časopise Mladá tvorba, napr. Jozef Mihalkovič, Ján Stacho, Ľubomír Feldek, Ján Ondruš, Ján Šimonovič. Nazývajú sa i konkretisti alebo expresívni senzualisti (t.j. programovo si predsavzali byť najmä zmyslovo). V literatúre odmietali tradície a dôraz kládli na
mnohovýznamovosť poézie a experimentovanie v poetike básní. Namiesto abstraktnej poézie priniesli do poézie témy, ktoré vychádzali z konkrétnych zážitkov každodenného života.
c) formuje sa aj skupina tzv. osamelých bežcov, ktorí metaforiku (t.j. poetiku) trnavskej skupiny prehlbovali, napr. Ivan Laučík, Ivan Štrpka, Peter Repka. Každý z nich išiel vo svojej tvorbe svojím vlastným smerom. Ich tvorba sa vyznačovala tematickou rôznorodosťou. Ich spoločným znakom však bolo, že v poézii odmietali tradície a ich poetika bola nová, napr. rozvíjali mnohovýznamovosť poézie a poéziu považovali za sebavyjadrenie svojich pocitov a predstáv. Typickým motívom v ich tvorbe je motív cesty.
70-te roky = V auguste 1968 dochádza k obsadeniu Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Nastáva normalizačné obdobie, kedy bol zastavený demokratizačný proces spoločnosti a do umenia opäť násilne zasahuje štátna moc komunistickej strany. Uprednostňuje sa tzv. angažovaná poézia, najmä básne k rôznym výročiam a básnické skladby, ktoré mali oslavovať socialistický spôsob života. Originálnosť tém a experimentovanie v poetike básní bolo nežiaduce. Mnohí autori, ktorí odmietli písať angažovanú poéziu buď emigrovali, alebo ich tvorba bola zakázaná (Laučík, Štrpka, Repka, Moravčík). Zakázané boli aj mnohé lit. časopisy, napr. Kultúrny život, Literárny život či Mladá tvorba. Za trvalé hodnoty v poézii tohoto obdobia sa považujú diela autorov, z ktorých mnohé vznikli ešte počas vojny a spracovávajú tematiku domova, napr. Ján Kostra : báseň Moja rodná (1939), báseň Každý deň stretnúť človeka (1964),
poéma Ave Eva
Andrej Plávka : zbierky básní Liptovská píšťala (1957), Tri prúty Liptova (1942)
Pavol Horov : zbierka básní Slnce nad nami a mnohé iné.
Začiatkom 80-tych rokov politicky angažovaná poézia ustupuje do úzadia a vznikajú podmienky pre slobodnejšie vyjadrovanie.
Mladí básnici vydávajú zbierky, v ktorých kritizujú vtedajšie spoločenské pomery, ale i život človeka v modernej pretechnizovanej spoločnosti, čo môžeme pozorovať napr. v poézii Štefana Moravčíka či Daniela Heviera (napr. zbierky básní Nonstop, Elektrónkový klaun). Vychádzajú napr. aj zbierky Jozefa Urbana Malý zúrivý Robinson (1985) alebo Ivana Koleniča Prinesené búrkou (1986).
Vzniká aj tzv. poptextová poézia, t.j. poézia určená na hudobné stvárnenie. Napr. Boris Filan a Kamil Peteraj stáli na začiatku cesty k modernosti poézie. Populárne texty tohoto obdobia boli zbavené sentimentálnosti a závislosti od folklóru. Ich prvé texty sú spojené so skupinou Prúdy (Pavol Hammel, Marián Varga a iní). Peteraj je aj autorom zbierky básní Poptexty, písal aj texty piesní pre filmy a muzikály, napr. Cyrano z predmestia. K predstaviteľom poppoézie tohoto obdobia patrili aj Daniel Hevier, Milan Lasica či textár a hudobník Jaro Filip.
90-te roky = November 1989 výrazným spôsobom ovplyvnil vývin poézie. Umenie prestáva byť kontrolované, básnici tvoria podľa vlastných predstáv, úspešnosť ich tvorby však závisí od zákonov trhu. Poézia 90-tych rokov sa nesie v znamení návratov, tzn., že do poézie sa vracajú autori, ktorí v minulosti boli z ideologických príčin vyradení z literatúry, a to najmä :
a) predstavitelia katolíckej moderny
b) osamelí bežci
c) solitérni autori, t.j. autori, ktorí sa nezaraďovali do žiadnej skupiny a vo svojej tvorbe
išli vlastnou cestou, napr. Zlata Solivajsová (zbierka Pierko po pierku), Lýdia
Vadkerti-Gavorníková (výber z diela pod názvom Zrkadlenia)
Kritériá hodnotenia slohových prác
Zložky hodnotenia :
1. vonkajšia forma – maximum 4 body
2. vnútorná forma - maximum 20 bodov
3. celkový dojem - maximum 4 body
V prípade úplného odklonu od témy alebo úplného nedodržania žánru (slohového útvaru) nezískate žiadne body a práca sa hodnotí známkou nedostatočný.
1. Vonkajšia forma (maximálne 4 body)
a) celková úprava
• čitateľnosť – písomná práca sa môže písať písaným i tlačeným písmom, ale musí byť v nej zreteľné rozlíšenie veľkých a malých písmen a dôsledné dodržiavanie diakritických znamienok
• zreteľné grafické členenie odsekov – na začiatku každého odseku treba začať písať asi 1,5 – 2 cm od začiatku daného riadka.
• prepísanie práce z konceptu do čistopisu – práca musí byť za daný časový limit prepísaná z konceptu do čistopisu, v opačnom prípade sa nemôže prideliť maximálny počet bodov za vonkajšiu formu. Pre potreby hodnotenia vnútornej formy a celkového dojmu však učiteľ pokračuje v hodnotení práce v koncepte na tom mieste, kde sa končí neúplný čistopis.
• čistota textu – priestor, v ktorom treba upravovať prácu, a teda je možné aj škrtať, prepisovať, je koncept práce. V čistopise už nemôžete nič škrtať a prepisovať. V nevyhnutnom prípade môžete dať v čistopise chybne napísané slovo do okrúhlych zátvoriek a prečiarknuť ho vodorovnou čiarou.
• dodržiavanie okrajov – hodnotí sa dodržiavanie vnútorných aj vonkajších okrajov, preto v prípade potreby treba slová na konci riadkov rozdeľovať, t. j. treba ovládať rozdeľovanie slov na slabiky. Na začiatku riadku píšeme hneď od okraja, okrem nového odseku.
b) dodržanie predpísaného rozsahu – nedodržanie predpísaného rozsahu, t. j. ak študent
napíše menej alebo viacej ako je predpísaný rozsah, znamená, že zákonite nezíska
maximálny počet bodov za vonkajšiu formu práce.
2. Vnútorná forma práce (maximálne 20 bodov)
• obsah – maximum 4 body
• kompozícia – maximum 4 body
• jazyk – maximum 4 body
• štýl – maximum 4 body
• pravopis – maximum 4 body
Vnútorná forma práce je pri každom žánri (slohovom útvare) špecifická.
Spoločné hodnotenie pri všetkých slohových útvaroch je len v pravopise :
rozsah 1 strana = 0 – 2 chyby = 4 body
3 – 5 chýb = 3 body
6 – 8 chýb = 2 body
9 – 11 chýb = 1 bod
12 a viac chýb = 0 bodov
3. Celkový dojem (maximum 4 body)
a) celkové vyznenie práce – ľahkosť čítania, logickosť myšlienok
b) práca by nemala obsahovať: nelogické názory, protispoločenské postoje, antihumánne a neetické názory, názory propagujúce poškodzovania ľudského zdravia, iné
Rozprávanie
Rozprávanie musí obsahovať príbeh s pointou (hlavnou myšlienkou). Príbeh má nečakané (i vtipné) vyvrcholenie deja (v kompozícii sa pointa vyskytuje v časti obrat deja), tzn., že práve vo chvíli, keď už sa zdá, že všetko sa vyrieši, dochádza k prekvapivej zmene deja.
Znaky rozprávania :
1. príbeh má dejovú líniu, ktorá sa odohráva v čase a priestore (= dej + čas + prostredie)
2. musí obsahovať pointu = hlavnú myšlienku príbehu
3. vyskytujú sa tu prvky opisu, charakteristiky i úvahy, tzn., že dej spomaľujeme napr. opisom postavy či prostredia, opisom počasia atď., charakteristikou postavy (= jej vlastnosti), alebo tým, že zachytíme, nad čím postava uvažuje (Myslím, že…, Zdá sa mi, že…, Domnievam sa, že…, Podľa mňa…, Podľa môjho názoru…).
4. Udalosť (príbeh) je zachytená v časovom slede. Môžeme použiť aj historický prézent, tzn., že príbeh sa odohráva v prítomnom čase, ale v spomienkach sa vrátime do minulosti
(slovesá v prítomnom čase, ale v historickom prézente je sloveso v minulom čase).
5. V rozprávaní musí byť použitá gradácia napätia, čím dosahujeme, že príbeh je zaujímavý,
pútavý.
Druhy rozprávania :
a) klasické
1. úvod = opis prostredia, údaj o čase, zoznámenie sa s postavami
2. zrod zápletky = zauzľovanie deja
3. vyvrcholenie deja
4. obrat v deji (dramatický zvrat) = tu môžeme vsunúť napr. pointu
5. rozuzlenie zápletky a záver
b) rozprávanie pomocou in medias res
- nemá úvod
- dej (zápletka) sa začína od začiatku práce
- môžeme tu využiť retrospektívu = tzn., že dej sa odvíja od konca príbehu, t. j. vracanie sa do minulosti
Text rozprávania sa člení na :
1. pásmo rozprávača = to je buď samotný autor príbehu, ktorý sa na svoje postavy pozerá zvonka aj zvnútra, vyostruje konflikty medzi postavami a príbeh rozpráva v 3. osobe j. č.
Úlohu rozprávača môže prevziať aj jedna z postáv príbehu, ktorá prerozpráva príbeh v 1. osobe j. č., akoby rozprávač (= postava) sama zažila príbeh. Skúma aj vnútro postavy, tzn., že dej spomaľuje úvahami a opismi.
2. pásmo postáv tvorí
a) monológ = ak si postava len niečo myslí, v duchu prejavuje svoje city, názory, plány atď. V texte sa nepíše v úvodzovkách.
b) dialóg = je to rozhovor postáv realizovaný priamou rečou
Priama reč :
1. Nahlas zvolal: „Nepôjdeme!“ schéma = U….: „P……..“
2. a) „Zajtra neprídem,“ hovorí otec. „P….,“ u…… (oznamovacia veta)
b) „Prídeš zajtra?“ pýta sa otec. „P….?“ u…… (opytovacia veta)
„Nepôjde nikto!“ zvolá otec. „P….!“ u…… (zvolacia, rozk. veta)
3. a) „Poďte ďalej“, pozýva ho dnu, ale zrazu sa ešte spýta: „Idete v súkromnej
záležitosti?“
b) „Neverím vám,“ zašepkala, “nemám s vami dobré skúsenosti.“
Jazyk
Slovné druhy typické pre rozprávanie = veľa slovies,
citoslovce = jaj, ach, joj, ó (vyjadrujú cit), crrrŕ!, klop!, buch, tik-tak (vyjadrujú zvuky). Vo vete sa oddeľujú čiarkou.
častice = možno, hádam, iste, veru, no, však, nech, bodaj, nuž, chvalabohu, pravda, bohužiaľ, samozrejme)
Morfológia a syntax
- správne tvorenie slovesných tvarov = dokonavý a nedokonavý vid slovies
- správny slovosled vo vete = podmet + prísudok + ostatné vetné členy
- správne používanie spojok vo vedľajšej vete súvetia, nepoužívame vedľajšiu vetu len s rovnakými spojkami, napr. so spojkami = že, ktorý
- používame rozmanité druhy viet – v rozprávaní prevládajú krátke vety, jednoduché súvetia
Štýl
- využívame rôznorodosť modálnej stavby viet = nedokončené vety, oznamovacie, opytovacie, zvolacie, želacie
- výber lexiky musí byť tvorivý = používame slová z rôznych štýlov (nižší, stredný, vyšší), používame expresívnosť vyjadrovania, t. j. slová, ktorými vyjadrujeme svoje pocity, nálady. Pozor si teba dávať, aby sme stále neopakovali za sebou tie isté slová, napríklad v uvádzacej vete priamej reči = používame Synonymický slovník
- rozprávanie môžeme štylisticky obohatiť a použitím frazeologizmu (= použite Frazeologický slovník)
Ukážka rozprávania
Prečo sa to muselo stať práve mne
V sobotu ráno som sa zobudila do letného dňa. Slnečné lúče preskakovali cez zatiahnuté žalúzie a od susedov sa ozývala rezká hudba. Vstala som. Nikto už nebol doma. Na stolíku ma čakal odkaz od rodičov, že odišli na vidiek k babke. Vrátia sa až večer. Super, pomyslela som si. Celý deň sama doma. Pripravila som si raňajky, pustila televízor a rozmýšľala som, ako príjemne prežiť nadchádzajúci deň. Z myšlienok ma vytrhol telefón. Crrrŕ! „Ahoj, Bety, len ti chcem pripomenúť, že o tretej sa stretneme v našom bare. Všetci sa už na teba veľmi tešia.“ „Ja…“, chcela som sa na niečo vyhovoriť, pretože som sa necítila dobre, ale moje myšlienky boli v úplnom protiklade s vyslovenými slovami :“Určite prídem, čakajte!“
Už mesiac som si nič nevzala. Stále som si nechcela priznať, že beriem drogy. Rodičia si to zatiaľ nevšimli, aj keď majú podozrenie, že sa so mnou niečo deje. Možno mama aj niečo tuší… Viackrát mi zakázala stýkať sa s kamarátmi, ale ja som ju vôbec nepočúvala. Pred mesiacom som si povedala dosť, musíš mať pevnú vôľu. Aj kamarátkam som hovorila, aby s tým prestali.
Blížila sa tretia hodina poobede. Zamkla som byt a odišla som do obľúbeného baru, kde sme sa každú sobotu schádzali. Všetky sme si objednali náš tradičný nápoj a rozprávali sme sa o všetkom možnom. Medzi rečou padlo aj to hrozné slovo – droga. „Nedáš si? Povzbudí ťa,“ neustále dobiedzala Eva. „Ach, radšej nie, už mesiac som nič nevzala, bude mi zle,“ snažila som sa odolávať pokušeniu. Lenže moja nálada bola pod psa, a preto som si dala malú dávku. A tak sa to začalo odznova. Každý deň viac a viac, až sa mi jeden deň stal osudným.
Mama ma našla v bezvedomí. Po dlhom spánku som sa prebrala v neznámej izbe a nič som si nepamätala. Nikto v nej nebol. Len ja a usmievajúce sa slnko, ktoré sa predieralo do nemocničnej izby. Bolo mi strašne zle, hlava sa mi krútila…
Teraz sedím schúlená na posteli a čakám na ďalšiu terapiu. Sama seba sa pýtam, prečo sa to muselo stať práve mne. Boh to tak chcel? Aby mi najprv zničil život a potom mi ho dal späť dokopy? To neviem. Určite však viem, že s drogou som navždy skoncovala.
Moja babička často vravievala : „Len keď stratíš, spoznáš, čo si mal.“ Mala pravdu. Až keď človek stojí na prahu čierneho sveta, pochopí, čo život znamená. Život má vysokú cenu a oplatí sa oň bojovať.
Beletrizovaný životopis
- patrí medzi umelecké žánre, pretože využíva výrazové prostriedky umeleckého štýlu
Beletrizovaný životopis je literárno-umelecký životopis, a to znamená, že v ňom môžeme pracovať aj s fantáziou, fikciou, obrazotvornosťou.
Musí obsahovať príbeh s pointou a súčasne aj faktografickosť, tzn. umelecké
zakomponovanie najdôležitejších faktov z nášho života (najmenej 5), napr. narodenie, rodinné zázemie, štúdium, záujmy, schopnosti, ambície do budúcnosti a pod.
Beletrizovaný životopis môže byť :
a) autobiografia – vlastný životopis
b) biografia – životopis nejakej známej alebo menej známej osobnosti
V beletrizovanom životopise sa vyskytuje rozprávací, opisný, prípadne úvahový slohový postup.
Kompozícia :
V kompozícii dodržiavame : a) časovú postupnosť podľa vopred zvoleného kompozičného plánu, napr. chronologicky, t. j. od narodenia po súčasnosť, ale môže byť použitá aj retrospektíva, v ktorej však tiež musí byť jasná časová následnosť v živote daného človeka.
b) vyváženosť jednotlivých období života človeka
Lexika :
- používame slová zo všetkých štýlov, t. j. vyšší (termíny, poetizmy), stredný, nižší (hovorové slová)
- využívame synonymá, expresívne slová, umelecké jazykové prostriedky (napr. epiteton, metaforu, personifikáciu, prirovnanie, symbol atď.)
Zo slovných druhov využívame slovesá, citoslovce, častice, prídavné mená, príslovky, tzn., že beletrizovaný životopis nám pripomína opisné rozprávanie.
Syntax :
Beletrizovaný životopis využíva modalitu vety, tzn., rôzne vety podľa obsahu, napr. oznamovacie, opytovacie, nedokončené, želacie atď. Využíva jednoduché súvetia a krátke vety.
Slohové útvary : predovšetkým rozprávanie, opis, charakteristika
Ukážka beletrizovaného životopisu
Môj život
Bolo to pred sedemnástimi rokmi, konkrétne 13. februára, niečo po pol štvrtej poobede, keď som prvýkrát uzrela svetlo sveta. Asi o pol hodinu neskôr ma priniesli do náručia mojej mamy. Ja sa na to veľmi nepamätám, ale neskôr mi veľmi často opakovala, že som bola veľmi drobná a jemná, taká bezbranná. Postupne, ako plynul čas, pribúdali mi dni, týždne, mesiace a ani som sa nenazdala, už som sfukovala sviečku na mojej prvej narodeninovej torte. Z rozprávania rodičov viem, že som sa pomerne rýchlo naučila chodiť a hovoriť. Ustavične som si niečo štebotala. Bola som tiež veľmi zvedavá a všetečná, chcela som sama všetko objavovať a skúmať. Moju nadbytočnú energiu chcel otec skrotiť športovaním. A tak prišli prvé pády z bicykla a korčúľ. Nie nadarmo sa hovorí, že keď sa človek chce niečo naučiť, musí veľa trénovať. A ja som predsa nebola žiadna výnimka! Skúšala som to znova a znova, až som sa konečne niečo naučila. Teraz, keď tieto športy slušne ovládam, patria medzi moje obľúbené.
Moje detstvo však nebolo naplnené len bezstarostnými hrami, ale aj vzdelávaním môjho detského rozumčeka. Keď som dovŕšila siedmy rok života a opustila som tety učiteľky v materskej škole, nastúpila som do prvej triedy „veľkej“ školy. Nikdy predtým som nebola taká šťastná ako vtedy, keď som si ako hrdá prváčka vyložila na chrbát svoju prvú školskú tašku. Cítila som sa taká veľká, dospelá. Pritom som vôbec netušila, čo ma čaká.
Po pár mesiacoch školskej dochádzky som zistila, že škola nie je až taká skvelá, ako som si
ju predstavovala v mojej detskej fantázii. Nie vždy som chápala, prečo mám ostať sedieť, keď mám chuť chodiť, prečo mám byť ticho, keď sa mi do úst tlačia slová. Ale napokon som sa prispôsobila a moji rodičia mohli byť so svojím dievčatkom spokojní.
Školské roky plynuli jeden za druhým a predo mnou stálo prvé vážne rozhodovanie o vlastnej budúcnosti. Možno mi nebudete veriť, ale nebola som pevne rozhodnutá, na ktorú školu nasmerujem svoje kroky. Na poslednú chvíľu som sa rozhodla ísť na SOU obchodné.
Bola som veľmi netrpezlivá a aj ustráchaná, keď som čakala na rozhodnutie o mojom prijatí do školy. Dočkala som sa. Tá chvíľa, keď som dostala list o mojom prijatí, sa nedá ani opísať. Prijali ma. Do novej školy som sa veľmi tešila. Ak budem úprimná, vôbec som netušila, čo aranžéri robia, ale čoskoro som to zistila. Viete, ja študujem aranžérstvo. Už druhý rok navštevujem túto školu a zatiaľ som vôbec neoľutovala svoje rozhodnutie. Štúdium ma baví a spoznala som tu veľmi veľa nových ľudí. Mnohí sa stali mojimi kamarátmi, s ktorými sa delím o svoje „dievčenské“ tajomstvá. Keď si pomyslím na to, že mi ostáva už len rok štúdia na našej škole, je mi smutno a zároveň veselo. Smutno za starými kamarátmi a veselo pri myšlienke na to, čo ďalšie ma v živote čaká.
A čo očakávam od budúcnosti? Neviem. No nech už budem v budúcnosti robiť čokoľvek, viem, že určite chcem byť mamou, ktorá sa s dobrým manželom postará o svoju rodinku. Dúfam, že nájdem človeka, ktorý bude pri mne stáť aj v časoch, keď sa mi nebude dariť, a ktorý mi pomôže uskutočniť moje plány.
Držte mi palce.
Charakteristika osoby
Charakteristika je druh opisu, ktorý zachytáva základné, typické vnútorné znaky predmetu alebo osoby.
Charakteristika osoby = zachytáva okrem vonkajších znakov (vonkajší opis = výzor,
chôdza, oblečenie) aj povahové, morálne vlastnosti = vnútorná charakteristika.
Vnútorné vlastnosti osoby vyjadrujeme buď :
a) priamou charakteristikou = priame vymenúvanie vlastností, napr. je čestný, miluje a ctí si svojich rodičov, pracuje od rána do večera
b) nepriamou charakteristikou = vlastnosť postavy vyplynie zo správania a konania osoby, napr. Peter iba polihuje, nič neurobí… = je lenivý
V slohovej práci spracovávame komplexnú charakteristiku osoby z viacerých uhlov pohľadu , a to vzťah k sebe, k okoliu, k práci, k obdobiu atď. Charakteristika má byť aj objektívna, t. j. uvedieme kladné i záporné vlastnosti osoby.
Kompozícia : prevažuje trojčlenné členenie na úvod, jadro a záver.
Slovné druhy : typické pre charakteristiku sú prídavné mená a príslovky, slovies je pomenej.
V práci využívame synonymá !!!
Syntaktické prostriedky :
- vypočítavanie vlastností dosiahneme napr. aj tým, že použijeme jednoduché vety s viacnásobným vetným členom alebo širšie rozvitým členom
- prevažujú oznamovacie vety
- aby sme zapôsobili na čitateľa, použijeme aj výrazové prostriedky lyriky, napr. personifikáciu, epitetá, prirovnania, hyperbolu, synekdochu atď.
Ukážka opisu spojeného s charakteristikou
Človek, ktorý ovplyvnil moje myslenie a konanie
Jediný človek, ktorý ovplyvňuje moje správanie od detstva je moja mama. Snažila sa ma vychovať čo najlepšie, najprávnejšie, teda tak, ako jej mama, moja babka, vychovala ju. Sen sa jej, myslím, čiastočne naplnil.
Mama je asi 160 centimetrov vysoká, v minulosti štíhla postava sa vplyvom času trošičku zaoblila. Z tváre sa na svet pozerajú krásne smaragdové oči, vysielajúce do okolia milé pohľady a múdre rady. Pri materskom úsmeve zažiaria dva rady bielych zúbkov, ktorý dokážu podporiť aj v tých najťažších situáciách. Malé ušká a súmerný nos dopĺňajú jej krásnu tváričku. Ako najkrajšia koruna na hlave pôsobia dokonale upravené vlasy mahagónového odtieňa. Vždy elegantný kostým a rázna chôdza veľa povedia o povahe mojej mamy.
Mamina je moderná žena so správnymi mladými názormi. Mnoho ľudí si myslí, že je príliš bláznivá a tvorivá na svoj vek, ja to ale pokladám za veľké pozitívum, pretože „vytŕča“ z radu jednotvárnych a šedých, večne ustarostených žien. Riadi sa heslom – všetko, čo robíš, rob tak, aby si nikdy nič nemusela ľutovať. Toto sa mi ako dýka vrylo do pamäti a ovplyvnilo celý môj doterajší život. V nerozhodnej situácií sa mi vybaví jej tvár a múdra veta plynúca z úst pomôže správne rozhodnúť sa. Nedala mi rady len pre správanie sa v spoločnosti, ale aj pre poslanie manželky, matky. Pri tancovaní v kuchyni pri sporáku ma núti zastaviť a pozorovať zvláštny úkaz tejto doby. Svojím prístupom k rodine mňa aj sestru vtiahla do tajomstiev sveta kuchyne a jedál. Naučila ma milovať deti a starostlivosti o ne. Do repertoáru jej duše patrí aj poriadkumilovnosť, obetavosť, ale aj tvrdohlavosť, jedna z malého množstva jej záporných vlastností, typická pre ľudí narodených v znamení Býka, teda aj pre ňu. Nikdy ju nepresvedčíte o pravde, vždy si hudie svoje. Tým spôsobuje hádky v našej, obvykle tichej domácnosti. Neznáša nepresnosť, veci robené napoly. Ak zbadá niečo nedokončené, hneď kritizuje a opravuje, čo ma často privádza až do krajnej zúrivosti.
Mladí ľudia sa sťažujú na svoje mamy. Nemyslíte si, že medzi nich nepatrím. Koľkokrát sa posťažujem kamarátkam, keď mi zakáže návštevu diskotéky či baru. Niekde vnútri duše však tuším, že všetko robí pre moje bezpečie a preto, lebo ma má rada. Hlavne za ten kusisko materinskej lásky v jej srdci jej patrí moja najväčšia vďaka.
Skupinová charakteristika
My sme my
(Charakteristika triedy, skupiny alebo generácie)
Každá generácia ľudí je niečím výnimočná. Či už ide o malé deti, ktoré si pokojne žijú svoj bezstarostný detský život, alebo sú to blázniví stredoškoláci s hlavou plnou snov a takmer vždy dobrou náladou, dokonca ani ľudia vo vyššom veku nie sú žiadnou výnimkou. Na veku vôbec nezáleží. Ich životy sú poprepletané množstvom zážitkov, šťastných chvíľ, ale aj problémami, ktorých má každý z nás viac než dosť.
Môjmu srdiečku je však najbližšia skupinka ľudí vo veku krásnych osemnástich rokov. Som nesmierne šťastná, že aj ja patrím medzi nich. My všetci spolu tvoríme jednu obrovskú masu detí, ktoré sa hrajú na dospelých a zároveň prekračujú ten nádherný prah svojho detstva.
Ako nás možno charakterizovať? Obliekame sa po svojom, na počasie vôbec ohľad neberieme. Naše šatníky sú plné najnovších výstrelkov módy. V žiadnom prípade by sme si na seba neobuli topánky, ktoré sa už minimálne dva roky nenosia, tričko po starej mame či staré ošúchané nohavice. Asi by sme sa najskôr prepadli od hanby. A tie naše účesy naozaj nemajú chybu. Nezáleží na tom, či je to strapaté, alebo učesané. Je nám úplne jedno, čo si o nás myslia „dospeláci“. Dôležité je hlavne to, aby sme vždy kráčali s módou. Na hlavách nosíme vlasy hýriace rôznymi farbami. Jeden deň je to červená, inokedy zasa fialová alebo čierna. Častokrát nás takto stretávate na ulici, krútite nad nami hlavami a porovnávate nás so sebou. Poviem vám, že je to aj tak úplne zbytočné. My, dievčatá, bláznivé stredoškoláčky, sme už raz také. Máme svoj vlastný svet. Naším cieľom je byť dokonalý, neustále sa snažiť upútavať na seba pozornosť.
V našom srdiečku určite nájdete aj veľa dobrého. Dokážeme pomôcť svojim priateľom a blízkym, ak je to v našich silách. Radujeme sa z úspechov iných, zdieľame spoločne ich problémy. Pesimizmus nepoznáme. Každé ráno sa zobúdzame s dobrou náladou, s pocitom, že niečo nové nás čaká, niečo zaujímavé máme opäť pre sebou. Naše motto do života znie : „Ži naplno, žiješ len raz!“ A preto si aj svoj život vychutnávame plnými dúškami, vždy sa snažíme naň hľadieť len z tej pozitívnej stránky. Máme množstvo záľub, ktorým sa venujeme väčšinu svojho drahocenného času. Ba dokonca niekedy pre ne zabúdame aj na svoju rodinu . Školu neberieme príliš vážne. Ale na druhej strane, keď si vytýčime konkrétny cieľ, snažíme sa ho s vypätím všetkých síl aj dosiahnuť. Pred priateľmi sa tvárime, že nás nič netrápi, problémy sa nás nedotýkajú. Dá sa povedať, že občas sa hráme na veľkých hrdinov. Správame sa tak však len preto, aby sme navonok skryli všetky svoje starosti.
Lenivosť je jednou z vlastností, ktorá nás prenasleduje každý deň a je jedným z hlavných dôvodov, prečo sa dostávame do konfrontácie s rodičmi. Lenže s tým sa rodičia musia zmieriť, pretože lenivosť je „choroba“, ktorá sa nedá vyliečiť. Musím podotknúť, že my, mladí, vieme byť niekedy ozaj poriadne drzí. Rozzúri nás hocijaká maličkosť, chceme si za každú cenu presadiť svoj názor. A v prípade, že sa nám to nepodarí, dostávame záchvat zúrivosti, kričíme. Zabúdame však pri tom na jednu dôležitú vec. Práve takýmito hlúposťami a zbytočnými nedorozumeniami prichádzame o priateľov, blízkych. Žijeme prítomnosťou a nemyslíme na budúcnosť. Nič, čo sa deje okolo nás, nás vôbec nezaujíma. Knihy nečítame, do divadla nechodíme. Jednoducho povedané, kultúrny život je nám veľmi vzdialený. Škoda!
Sme mladí, blázniví, s hlavou v oblakoch. Žijeme si svoj vysnívaný život a o budúcnosť sa nezaujímame. Je to svet, ktorému nikto nerozumie. Ale hlavne je to náš svet, do ktorého patríme len my mladí. Musíte nás brať takých, akí sme. So všetkými plusmi aj mínusmi, pretože my sme my a takými chceme aj zostať.
Umelecký opis
Opis je základný slohový útvar opisného slohového postupu, ale často sa vyskytuje aj v rámci ostatných slohových postupov. Opisný slohový postup je založený na cieľavedomom pozorovaní a na následnom vymenovávaní základných znakov predmetu, osoby alebo javu.
Podľa povahy opisovaného predmetu a spôsobu spracovania témy rozlišujeme opis :
a) statický – využíva stavové slovesá, pasívne konštrukcie a pod.
b) dynamický opis – využíva najmä činnostné slovesá.
Podľa zaradenia do jazykových štýlov rozoznávame :
a) jednoduchý opis v hovorovom štýle (napr. opis osoby, veci)
b) odborný opis v náučnom štýle (napr. opis pracovného postupu)
c) umelecký, náladový opis v umeleckom štýle (napr. opis prostredia)
Umelecký opis
Je to náladový opis, môže byť statický, ale aj dynamický.
V umeleckej literatúre sa vyskytuje statický opis pri opise osoby, prostredia alebo okolnosti, kedy sa snažíme zachytiť ich podstatné znaky, ktoré sú zoskupené okolo pomocného slovesa byť alebo slovesa mať. V takomto opise nevyužívame expresívne lexikálne prostriedky, napr. Dolina je úzka a hlboká. Na strmých brehoch je tmavý les. V doline tečie potok
V novšej umeleckej literatúre sa však opis často dynamizuje, a to pomocou :
a) kumulácie statických prvkov, t. j. enumerácia (vypočítavanie) zobrazovaných javov
b) personifikovaním plnovýznamového slovesa
c) rozvitím vety o príslovkové určenie a pomocou básnických prívlastkov.
Týmito spôsobmi sa umelecký opis :
a) subjektivizuje, t. j. v opise sa uplatňuje autorov pohľad na zobrazované javy
b) expresivizuje, t. j. vyvolávame ním nálady a pocity.
Napr. Horská dolina je úzka a hlboká. Tmavý les sa spúšťa po strmých brehoch dolu do doliny, kde rozkošnícky zurčí trblietavý potok.
Kompozícia opisu :
Je daná cieľom opisu. Má byť vecne účelná a prehľadná, dbáme na logické členenie textu.
Jazykové prostriedky opisu :
Lexika
Zo slovných druhov sa využívajú podstatné mená, prídavné mená, príslovky spôsobu a miery, príslovky miesta a času, stavové slovesá (v dynamickom opise prevládajú činnostné plnovýznamové slovesá), v umeleckom opise využívame aj
umelecké jazykové prostriedky.
V opise nezabúdame využívať synonymá
Syntax
Prevláda snaha o stručnosť a hutnosť.
Využívame vety s viacnásobným vetným členom (= enumerácia).
Prednosť majú vetné členy pred vedľajšími vetami.
Ukážka umeleckého, náladového opisu
Príroda
Svitá. Príroda sa prebúdza zo zimného spánku. Vŕby sú ovešané žltými jahňadami, akoby ich slnko posypalo zlatým prachom. Voda v potôčiku žblnkoce a prediera sa ľadom unášajúc drobné kryhy so sebou. Prvé kvietky vykúkajú spod snehovej periny, ktorá už len kde-tu pokrýva prebúdzajúcu sa zem. Zelená tráva tiež na seba nedáva dlho čakať. Spod suchej pokrývky starých listov sa predierajú mladé výhonky. Všetko sa zobúdza.
Je ráno. Ovocné stromy zakvitli do nevídanej krásy. Popri každom kvietku tancujú usilovné včeličky a snažia sa priniesť prvé dúšky nektáru do svojich úľov. Lesy, presýtené farbou zelene, ozdobujú okolité vrchy. Vánok si veselo šantí v korunách stromov. Unáša zrnká peľu borovíc ako žltý závoj. Potôčik si pospevuje svoju obľúbenú pieseň. Presýtený vodou sa valí svojím korytom nevedno kam. Na lúkach sa objavilo státisíce drobných sĺnc. Sú to kvietky púpavy, ktoré svetu pyšne ukazujú svoju krásnu tvár.
Nastáva poludnie. Vzduch je naplnený letnou horúčavou, ktorú miestami zmierňuje osviežujúci vetrík. Ovocné stromy už odložili šaty z kvietkov a na konároch sa objavujú maličké farebné plody. Lesné čistinky sa pýšia množstvom čučoriedok a malín.
Ani sme sa nenazdali a je tu podvečer. Jablone priťahujú zraky detí svojimi červenými jabĺčkami. Les hýri farbami ako maliarska paleta. Vietor sa opiera do korún stromov a roznáša listy krížom-krážom. Do dolín sadajú hmly a vrcholkom hôr rozdáva zubaté slniečko svoje posledné lúče. Sychravé počasie dodáva prírode pocit únavy. Všetko sa pripravuje na zimný spánok.
Prichádza noc. Príroda je pokrytá snehovou pokrývkou, hebkou ako páperie. Všetko je biele, len kde-tu sa objaví zelený smrek či jedlička, ktorú strieborný mesiac osvieti svojím svitom. Príroda sa ukladá na zimný spánok, aby nabrala nových síl do ďalšieho dňa.
Výklad
Výklad objektívne a logicky vysvetľuje skutočnosti, neznáme javy.
Jeho cieľom je rozšíriť určité vedecké poznatky.
Je určený všeobecnému adresátovi, a preto sa neprihovárame jednotlivcom.
Využívame objektívny prístup autora k téme, a preto je sloveso najčastejšie v 3. osobe singuláru alebo v 1. osobe plurálu.
Zo slohových postupov sa vo výklade uplatňuje aj opisný slohový postup.
Kompozícia
Text výkladu členíme na :
1. úvod – uvádzame známe fakty, prednesenie téz (napr. charakteristika literárneho smeru, podnet k napísaniu diela, zaujímavosti zo života spisovateľa), alebo napr. môžeme začať definíciou, ktorá je v texte ďalej vysvetlená.
Keďže téma výkladu vyplýva z názvu, na začiatku musí byť obsah výkladu bližšie špecifikovaný.
2. jadro – vysvetľujeme nový, neznámy jav na základe postupov logického myslenia, a to napr. pomocou indukcie (postupujeme od príkladov k záveru), dedukcie (zo záveru odvodzujeme príklady), argumentácie (tvrdenie s dôkazmi, dokazovanie príkladmi), analýzy (rozbor), syntézy (zhrnutia), analógie, komparácie (porovnávanie), konkretizácie (znázornenie), exemplifikácie (doloženie na príkladoch), aplikácie (použitie, prenesenie poznatkov do praxe), generalizácie (zovšeobecnenie) a iné.
Používame citáty a uvádzajú sa aj presné bibliografické údaje.
3. záver – je dôležitý, pretože autor zhrnuje získané poznatky (hlavné myšlienky) a zdôrazňuje dôležitosť javu.
Lexika
Vo výklade využívame pojmové slová (bez citového príznaku), termíny.
Používa viac mien (podstatné, prídavné mená, číslovky, zámená ) ako slovies
Predložky sú často druhotné, napr. vzhľadom na …, kvôli
Keďže výklad osvetľuje príčiny a dôsledky medzi javmi, využíva príčinné a dôsledkové spojky, napr. pretože, lebo, a preto, a teda, a tak…
Syntax
Veta je dlhá, často sa vyskytuje zložené súvetie (treba si však dávať pozor na to, aby bolo zrozumiteľné, aby vysvetlilo to, čo chceme ním vysvetliť).
Používame polovetné konštrukcie a časté sú aj konštrukcie s trpným rodom.
Používame len oznamovacie vety, v ktorých je bohatá interpunkcia (zátvorka, pomlčka, bodkočiarka, dvojbodka atď.).
Ukážka výkladu (literárne dielo)
Moja najobľúbenejšia kniha
Každý z nás prečítal určite množstvo kníh a vzal si z nich niečo osobité. Jedna nám poskytla smiech, druhá príjemné napätie, pri tretej sa možno dobre zaspáva. I taká môže byť úloha literatúry. Častokrát si myslíme, že knihy sú len na vyplnenie dlhého času. Zrazu sa nám dostane do rúk knižka, ktorá nás upúta silným osobným čarom a musíme sa k nej neustále vracať. Zistíme, že v určitých životných situáciách sa nad ňou zamýšľame a svojím odkazom sa nám hlboko vryla do duše. Poskytla nám oveľa viac než iné knihy a stala sa pre nás soľou na našom chlebíku života.
Nedávno sa mi do rúk dostala útla knižka, ktorá na mňa silno zapôsobila. Je to novela amerického prozaika, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, Johna Steibecka O myšiach a ľuďoch. Autor nám v nej poskytuje možnosť uvažovať o mnohých otázkach terajšej doby, napr. aj o zmysle ľudskej existencie a o nezištnom veľkom priateľstve.
John Steinbeck nám ponúka príbeh života dvoch mladíkov v Severnej Amerike, Georga a Lennieho, ich putovanie za prácou po rančoch, ich sny a problémy. Ich veľkým snom je mať vlastnú farmu, túžia po vlastnom domove, kde sa budú môcť usadiť a byť slobodní.
Lennie je slabo duševne vyvinutý a George, hoci mu nie je žiadna rodina, sa oňho stará, chráni ho a často mu rozpráva o ich spoločnom sne – mať vlastnú farmu s domčekom, ďatelinkou a zajačikmi. Lennie sa tomuto snu naplno oddáva. Spolu cestujú na Tyllerovu farmu a začínajú tam pracovať, aby si zarobili peniaze na kúpu vlastného pozemku. Spoznajú sa tu s robotníkom Candym, ktorý im ponúkne svoje peniaze a chce s nimi odísť na ich spoločný vlastný ranč, pretože aj on mal svoje sny a najmä túžil po priateľovi. Lennie však nechtiac zabije ženu farmárovho syna Carla, keď ju hladil po hebkých vlasoch a ona vyľakaná jeho silou začala kričať. Tragédia Lennieho spočívala v tom, že svoju vrodenú nežnosť nebol schopný dať najavo. Všetko nežné, hebké rozmliaždil alebo zničil. George často v jeho vreckách nachádzal zabité myši. Jeho sila bola užitočná len pri náročnej fyzickej práci. Za zabitie ženy ho prenasledujú Carlovi muži, George však vie, že Lennieho musí nájsť skôr ako oni a nesmie dopustiť, aby chlapi Lennieho lynčovali, pretože aj tak by nechápal, prečo mu ubližujú. George Lenniemu opäť rozpráva o ich spoločnom sne a pri tom ho zastrelí. Tak sa túžba dvoch chlapcov rozplynula práve v čase, keď mali uskutočnenie svojho sna na dosah ruky.
Po prečítaní novely čitateľovi zrazu príde ľúto, že sa Lenniemu a Georgovi nenaplnil ich sen, ale zároveň začne uvažovať nad hlbokými myšlienkami, ktoré táto útla knižka skrýva. Autor v nej zdôrazňuje, že každý človek by mal mať svoj sen – cieľ, pre ktorý by žil, pretože tým sa stane jeho život zmysluplným. Ďalším veľkým odkazom autora je Lennieho hodnotový rebríček. Nie je ovplyvnený žiadnou túžbou po bohatstve, peniazoch a majetku. Má len jeden nádherný sen a veľkú túžbu – starať sa o niekoho a mať pri sebe veľkého priateľa, o ktorého sa vždy môže oprieť. Veľmi sa mi napríklad páčilo, keď sa Lennie úplne bezprostredne rozprával s černochom, s ktorým už tridsať rokov neprehovoril žiaden „biely“ človek len preto, že mal inú farbu pleti ako oni.
Podľa autora, nie peniaze, domy, majetok, ale láska, priateľstvo a tolerancia sú to najkrajšie, čo môže človek počas svojho života dostať a dať, a preto aj táto krásna kniha mi pomohla správne si usporiadať hodnotový rebríček a vytvoriť si svoj sen, pre ktorý sa dá žiť celý život.
História čaju (Výklad)
História čaju sa píše už takmer 5000 rokov. Na pôvod čaju sa viaže viacero legiend. Asi najznámejšou z nich je legenda o čínskom cisárovi Shen Nung. Bolo to v roku 2737 pred naším letopočtom. Shen Nung si chcel prevariť vodu, aby bola pitná, keď mu do nej vietor zavial niekoľko čajových lístkov. Cisára zaujala zvláštna vôňa, ochutnal a zistil, že vznikol veľmi príjemný osviežujúci nápoj. Mnoho čínskych zvykov spojených s podávaním čaju pochádza z čias vládnucej dynastie Chou (222 pred n. l.), keď poznali čaj pod názvom tchu. Z tohoto výrazu vzniklo neskôr slovo tche, ktoré sa rozšírilo do celého sveta. Výraz chaj, ktorým sa čaj nazýva v Indii, Rusku a Strednej Ázii, pochádza z čínskeho cha-i, čo znamená „čajové lístky“.
Čaj sa v začiatkoch využíval hlavne v oblasti medicíny a trvalo veľmi dlho, než dostal podobu, v akej ho poznáme dnes. Prvú knihu o čaji napísal budhistický mních. Neskôr čaj šírili zen-budhistickí misionári do Japonska. Do Japonska sa čaj dovážal dlhú dobu, ale pestovať sa tu začal až okolo roku 1200. Dodnes sa tam používa čajový obrad z dôb dynastie Sung.
V dobe, keď bola objavená Amerika, sa postupne čaj zmenil až do podoby, v ktorej ho poznáme dodnes. Prvý Európan, ktorý o čaji napísal, bol Portugalec, jezuita, otec Jasper de Cru, ktorý ako prvý získal práva na obchodovanie s čajom s Čínou. Stalo sa to okolo roku 1600. Čaj bol v tej dobe veľmi drahou komoditou (asi 200 dolárov/kg), čím sa automaticky stal znakom bohatstva. Až okolo roku 1680 sa dal čaj kúpiť v každom obchode s potravinami. V Anglicku sa stal čaj až natoľko obľúbený, že ho čoskoro vyhlásili za anglický národný
nápoj.
Postupne sa čaj rozšíril do celej Európy. Napriek tomu, že zásluhu na rozšírení čaju v Európe majú Holanďania, centrom svetového obchodu s čajom sa stal v roku 1790 Londýn. Čaj rýchlo zdomácnel aj v Amerike a v Rusku. V Amerike je známe „Bostonské pitie čaju“, ktoré bolo protestom proti britskej dani z čaju. Američania prispeli k čajovému priemyslu až v 20. storočí. Roku 1904 bol na svetovej výstave v St. Louis objavený ľadový čaj a v roku 1908 vyvinul Thomas Sullivan z New Yorku koncept čaju vo vrecúšku. V súčasnosti, keď sa do módy dostáva zdravý životný štýl, je čaj populárnejší ako kedykoľvek predtým.
Úvaha
Úvaha je slohový útvar výkladového slohového postupu. Má špecifické postavenie, pretože sa v ňom využívajú všetky slohové postupy (opis a rozprávanie využívame len ako vsuvky do textu) a nedá sa zaradiť do jedného funkčného jazykového štýlu. Môže byť žánrom náučného, publicistického alebo umeleckého štýlu.
Rozdiel medzi úvahou a výkladom je najmä v tom, že základom výkladu je objektívna analýza vedeckých faktov či problémov a základom úvahy je osvetlenie známeho problému z nového, ale subjektívneho hľadiska.
V úvahe autor na základe všeobecne známych poznatkov, ktoré získal napr. zo svojich osobných skúseností, zážitkov, štúdiá, rozvádza svoj osobný postoj (vlastný náhľad) k rozličným aktuálnym spoločenským javom.
Základné znaky úvahy :
1. subjektívny prístup autora (zamýšľanie sa nad rôznymi problémami, ktoré smeruje k záverom a myšlienkam
2. hodnotenie problému, javu (klady i zápory), aby sme presvedčili čitateľa na základe vlastného hľadiska a postoja k nastolenému problému
3. používa 1. osobu singuláru (ak zovšeobecňujeme tak 1. osobu plurálu)
a subjektivizujúce (hodnotiace) výrazy, ktoré vedú k zamysleniu, napr. podľa mňa…, podľa môjho názoru…, myslím si…, domnievam sa…, ak sa zamyslíme…
4. prevláda všeobecná argumentácia, tzn., že nezhromažďujeme všetky fakty, ale prevláda uvažovanie, hodnotenie poznaných faktov, ktoré vedú k zamysleniu a k uvažovaniu nad príčinno-následnými vzťahmi. Nepoužívame presné číselné údaje, údaje sa zaokrúhľujú, t. j. používame napr. neurčité číslovky, napr. málo, veľa, približne…
5. využívame citát (bez bibliografie citovaného diela), alebo parafrázu (t. j. voľný citát – svojimi slovami vyjadrená myšlienka citátu pri zachovaní jeho podstaty).
Výrazové prostriedky úvahy :
1. bohatá lexika = expresívne slová, metafory, básnické prívlastky, personifikácia, hyperbola, funkčné opakovanie slov za sebou na zdôraznenie myšlienky, prirovnanie, abstraktné pojmy (láska, šťastie…), t. j. využívame prostriedky umeleckého štýlu
2. tvorivé využitie lexiky zo všetkých štýlov (vyšší, stredný, nižší), uplatnenie originálnosti vyjadrovania, nie frázovitosť
3. vyhýbame sa nefunkčného používania ukazovacích zámen, najmä zámena „to“
4. využívame modálne slovesá – chcieť, musieť, môcť, ale pri vyjadrení vlastného názoru sa vyhýbame používaniu podmieňovacieho spôsobu slovies (napr. Ľudia by sa mali zamyslieť nad sebou…)
5. využívame rečnícku otázku (nasleduje po nej odpoveď) a básnickú otázku (nenasleduje po nej odpoveď)
6. prevláda presné vyjadrovanie logických súvislostí, t. j. jasné a presné vyjadrovanie uvažovania ako myšlienkového procesu (konkrétne fakty vedú k všeobecným záverom alebo všeobecné tvrdenia vedú ku konkretizácii vlastných myšlienok )
7. v syntaxe prevláda pestrá modalita vety, napr.
- zvolacie a opytovacie vety
- rečnícka otázka
- nedokončené výpovede (neukončená veta)
Využívame najmä krátke vety, ktoré striedame s jednoduchými súvetiami, využívame príčinné vety (keďže…),
vyhýbame sa zloženým súvetiam a polovetným konštrukciám.
Odseky môžeme začínať aj časticami (vo vete ich oddeľujeme čiarkou), zámenami a spojkami
Kompozícia :
Je voľnejšia, uplatňuje sa klasická kompozícia – úvod, jadro, záver.
Text členíme na odseky podľa myšlienkových častí, pričom odseky musia myšlienkovo nadväzovať na seba, tzn., že v úvode, jadre i závere práce môže byť viac odsekov).
Ukážka úvahy
Po nás potopa
Čo bolo pred našou civilizáciou, keď bol svet hriešny iba tým, že neveril v Boha? Potopa. Nič iné len potopa. Opisuje ju Starý zákon, keď Boh zoslal na Zem štyridsaťdňový dážď, ktorý pochoval všetkých hriešnikov. Ostala iba Noemova rodina a nevinné zvieratá. Títo jedinci stačili na vytvorenie nového rodu.
Čo však príde dnes po nás, keď my sme hriešni nielen tým, že neveríme v Boha, ale najmä preto, že každý každému niečo závidíme, rozpútavame vojny a navzájom si ubližujeme? Myslíte, že len tá potopa? Je pravda, že smrť utopením je najhoršia, ale bude stačiť na každého? Nie! Ak chce niekto zničiť našu zdeformovanú ľudskú rasu plnú násilia, použije iné prostriedky. Metaforicky však naše vyhladenie môžeme nazvať potopou. Sami si pre ňu tvoríme podmienky.
Veď pozrite sa, koľko nebezpečných látok a materiálu vypúšťame do ovzdušia, ako rýchlo sa zväčšujú ozónové diery, ako… Sme vôbec schopní zastaviť znečisťovanie našej modrej planéty? Skupiny, ako Greenpace napádajú rôznymi spôsobmi továrne a podniky, ale potopu, ktorá na nás určite číha, sa im zastaviť nepodarí. Prečo? Pretože pokiaľ budeme takí, akí sme, nemáme nádej na prežitie. Samozrejme, sú na zemi aj ľudia, ktorí sa snažia bojovať a pomáhať, ale my ich snahu pomaly zabíjame. Zachrániť nás môže len masové zamyslenie sa nad tým, ako zaobchádzame s našou planétou, ktorú máme iba zapožičanú, ako sa správame k sebe navzájom. Ľudia musia viac veriť prírode a utiekať sa k nej. Je to síce dlhodobý proces, ale ak budeme vidieť, že sa meníme, podarí sa nám potopu zastaviť. Ak však nezačneme hneď pre seba a celú Zem niečo pozitívne vytvárať, môžeme čakať len zničenie. Čo sa stane, ak sa my poberieme preč a naše deti sa ujmú žezla? Budú trpieť ony. Ale ak naozaj Boh zošle na nás potopu, nemyslím, že prežije jedna jediná rodina, pretože každý človek má vo svojej duši čierne myšlienky a nikto nie je bez hriechu.
Takže, ľudia, čakajme, že po nás potopa príde. Zachrániť sa môžeme iba vtedy, ak sa rýchlo zmeníme k lepšiemu. Vždy však majme na pamäti :“Prírodu sme nezdedili po predkoch, ale máme ju len vypožičanú od svojich detí“.
Rečnícky štýl
Patrí medzi najstaršie jazykové štýly. Vznikol v starovekom Grécku v 5. storočí pred naším letopočtom (významní rečníci boli napr. Sokrates, Platón, Aristoteles, Cicero).
Náuka o rečníctve, t. j. o umení hovoriť zaujímavo, logicky a presvedčivo sa nazýva rétorika.
Znaky rečníckeho štýlu :
1. ústnosť
a) rečnícke prejavy majú najčastejšie ústnu podobu, aj keď väčšina z nich je vopred pripravená v písomnej forme
b) využíva mimojazykové prostriedky (napr. mimiku, gestikuláciu, intonáciu, tempo reči, pauza, dôraz, vhodnosť oblečenia a úpravy)
c) Rečnícky útvar sa začína oslovením, ktoré sa môže v texte zopakovať. V oslovení rešpektujeme spoločenskú normu (prednosť má žena, starší človek, spoločenské postavenie), pri oslovení využívame synonymá (vážení, milí, vzácni, drahí).
2. verejnosť
Rečnícke prejavy sú určené širokej verejnosti, preto sa vyhýbame vulgarizmom, nespisovným slovám, dialektu. Keďže prejav má byť zrozumiteľný pre širokú verejnosť, vyhýbame sa používaniu cudzích a odborných slov (používajú sa len v odbornej prednáške), tzn., že výber slovnej zásoby má byť prístupný na prvé počutie, preto aj používame kratšie vety, čísla zaokrúhľujeme.
3. sugestívnosť
Cieľom rečníckeho prejavu (okrem náučných) je zapôsobiť citovo na poslucháča, získať ho na svoju stranu, preto v prejave využívame aj výrazové prostriedky z umeleckého štýlu, napr. epitetá (dejinné osudy), metaforu (sme držitelia rána), prirovnanie (číre ako kvapka rosy), rečnícke otázky a zvolania, expresívne výrazy.
4. názornosť
V náučných rečníckych útvaroch (hlavne v prednáške) prinášame nové informácie a poznatky, preto volíme nocionálne slová, termíny, prednášku môžeme doplniť názornými pomôckami (napr. obrazový materiál, mapy, vzorky atď.).
V náučných prejavoch využívame presnú citáciu, v príležitostných aj parafrázu.
5. adresnosť
Väčšina rečníckych útvarov má kolektívneho prijímateľa, hoci niektoré príležitostné prejavy sú venované na oslavu jednej osobnosti (vernisáž, gratulácia k jubileu atď.).
Základnými funkciami rečníckych textov sú presviedčacia a propagačná funkcia, tzn., že cieľom rečníckeho prejavu je získať si poslucháča, presvedčiť ho, informovať ho, agitovať za niečo, zapôsobiť na city poslucháča. Cieľom niektorých rečníckych prejavov je aj poučiť (napr. prednáška, referát), ale aj zabaviť alebo vytvoriť intímnu atmosféru pri určitej príležitosti (príležitostné prejavy).
Kompozícia
a) agitačno- propagačných a náučných útvarov :
1. úvod
2. prednesenie téz
3. vlastná úvaha
4. dokazovanie a odôvodňovanie
5. otázka pred záverom
6. záver
b) príležitostné útvary (píšeme pateticky, t. j. vznešene, nadnesene, dojímavo)
1. úvod (1 veta) - oslovenie, citát, uvedenie do slávnostnej atmosféry. V úvode oboznámiť, pri akej príležitosti prejav vznikol.
2. jadro - predmet prejavu = rozvíjanie myšlienok
3. záver (1 veta) - napr. citát, prianie, vyjadrenie úcty alebo vďaky, poďakovanie atď.
Etapy tvorenia prejavu :
1. zhromažďovanie materiálu, do úvahy berieme funkciu prejavu a adresáta prejavu
2. zvoliť si správnu kompozíciu prejavu, pričom dodržiavame prehľadnosť, stručnosť, vecnosť, neskáčeme z problému do problému, tzn., že dodržiavame nadväznosť a logickosť textu, radšej povedať menej ako len samé frázy, neopakovať len cudzie myšlienky, ale hovoriť aj svoje myšlienky a názory, t. j. vlastné hodnotenie aktuálnych javov (=subjektívnosť pohľadu)
3. štylizácia prejavu – zvolíme výber takých jazykových prostriedkov, aby sme zapôsobili na poslucháča od prvej vety a udržali tým jeho pozornosť. Najdôležitejší je preto v prejave úvod.
4. Spôsob nacvičenia prejavu a prednes – ak prednášateľ hovorí spamäti, získa lepší kontakt s poslucháčom. Text musí prednášajúci dobre poznať, musí ho prednášať zrozumiteľne a s výrazným prednesom (nie monotónne). Dôležité pri prednese je aj používanie mimojazykových prostriedkov a dodržiavanie správnej artikulácie a výslovnosti.
Žánre rečníckeho štýlu :
1. agitačné = agitačný prejav, obžaloba, obhajoba, diplomatická reč, politická reč
2. náučné = prednáška, referát, koreferát, diskusia, polemika, cirkevná kázeň
3. príležitostné = privítací prejav, otvárací prejav, pozdravný prejav, slávnostný prejav, výzva, prípitok, sobášny prejav, pohrebný prejav
Výrazové prostriedky rečníckych prejavov :
Sú veľmi bohaté a rôznorodé. Hoci sa v ňom používajú aj neutrálne a štylisticky bezpríznakové slová, častejšie sa vyskytujú štylisticky zafarbené slová a emocionálne slová.
Rečnícke prejavy využívajú homonymá, synonymá, obrazné pomenovania (napr. vôňa mihalníc, smädná dúha), časté sú aj antonymá (napr. príchody – odchody, plusy – mínusy, živý – mŕtvy), ktoré zdôrazňovaním protikladných vlastností vytvárajú kontrast. Kontrast zdôrazňuje myšlienky a nabáda poslucháča, aby sa zamyslel.
K základným prostriedkom rečníckeho štýlu patrí hromadenie, opakovanie výrazov, čím sa význam myšlienky alebo slova znásobuje a vo vedomí adresáta sa tak myšlienka upevňuje.
V rečníckom štýle sa na opakovanie výrazu využívajú nasledovné rečnícke figúry :
Anafora – opakovanie rovnakého slova na začiatku za sebou idúcich viet, napr. My s láskou prijímame vaše priateľstvo, váš cit, vašu oddanosť.
Epanastrofa – opakovanie toho istého slova na konci jednej vety a na začiatku druhej vety, napr. Záleží nám na vašom šťastí. Na šťastí, ktoré bude sprevádzať vašu lásku.
Vo vetnej skladbe sa najviac využíva rečnícka otázka a rečnícka odpoveď, napr. Treba toto všetko ešte dôraznejšie podčiarkovať? Treba, pretože aj zrejmé pravdy niektorí ľudia nechcú počuť! Veľmi často sa využíva neukončená veta, čo je jeden z prostriedkov sugestívnosti.
Veta je kratšia, vyhýbame sa zloženým súvetiam. Využívame pestrú modalitu vety, tzn., že využívame oznamovaciu, opytovaciu, zvolaciu, neukončenú vetu.
Ukážka príležitostného prejavu
Drahí, milovaní rodičia!
Z čistého neba modrý dážď. Náš svet je kockou slnečného svetla.
Verše známeho básnika nám pripomínajú váš život. Život čistý a priezračný, život, v ktorom v čase búrok padal iba nevinný modrý dážď. Život, ktorý je presvetlený láskou a priateľstvom. Láskou a priateľstvom nielen medzi vami, ale hlavne medzi vami a ostatným svetom. Svetom, v ktorom predstavujete pre nás, svoje deti, tú magickú kocku, do ktorej môžeme počas vyčíňania bleskov kedykoľvek vojsť, prejsť očistou modrého dažďa a presvetlení slnkom vašej lásky znova žiť šťastne a plnohodnotne.
Naši drahí rodičia, prečo je dnešný deň taký výnimočný? Nechce sa nám to veriť, ale dnes je presne 50-te výročie vášho spoločného života. A my by sme vám pri tejto príležitosti chceli poďakovať za všetko, čo ste pre nás, svoje deti, po celý ten čas obetovali. A hlavne, chceli by sme vám popriať do ďalšej päťdesiatky veľa, veľa zdravia a lásky, krásneho modrého dáždika a nezapadajúce slniečko dlhotrvajúceho života.
Diskusný príspevok
- patrí medzi náučné útvary rečníckeho štýlu
Kompozícia: 1. oslovenie
2. úvod
3. jadro
4. záver
5. poďakovanie
1. oslovenie = dodržiavame spoločenskú hierarchiu, v texte ho môžeme niekoľkokrát zopakovať, v texte ho však vždy oddeľujeme čiarkou, napr. Milé dámy a páni! Vážený pán predseda, milí hostia! Vážená pani predsedníčka, milá maturitná komisia!
2. úvod = nadviazanie – súhlasné alebo nesúhlasné nadviazanie na to, čo zaznelo v referáte alebo v predchádzajúcom diskusnom príspevku. Začneme napr. vetou :
- Chcel by som nadviazať na XY…
- Chcem aj ja reagovať na myšlienku (mienku) môjho kolegu…
- Dovoľte, aby som sa aj ja vyjadril k diskutovanému problému.
- Nedá mi, aby som nedoplnil referát XY (diskusný príspevok XY) o to, čo zaznelo v referáte (o to, v čom je, podľa mňa, podstata diskutovaného problému).
- Nemôžem nechať bez povšimnutia tvrdenia môjho predrečníka…
3. jadro = vyjadrenie vlastného názoru
a) výklad – vysvetľujeme svoj názor, argumentujeme, presviedčame dôkazmi, odvolávame sa na literatúru, citujeme, využívame aktuálne poznatky o danej problematike, a to všetko s cieľom presvedčiť poslucháča o svojom názore.
Dodržiavame nadväznosť myšlienok a logické zdôvodňovanie a argumentovanie, a
to tým, že sa odvolávame na primárny prameň (bibliografiu), alebo použijeme
odvolávky v texte na primárny prameň.
b) úvaha = používame subjektivizujúce slová, napr. myslím si, podľa mňa, podľa
môjho názoru, podľa mojej mienky, domnievam sa, môj názor je …..
- vyjadrujeme vlastné hodnotenie problému
- hovoríme vždy za seba v 1. osobe singuláru
4. záver = navrhujeme konštruktívne riešenia problému, a to 2 – 3 vetami (stručne)
5. poďakovanie za slovo = napr. Ďakujem vám za pozornosť. (Vám = len v liste)
Lexika
a) výkladová časť
- objektívny prístup autora
- využívať pojmovosť, t. j. prevaha substantív, bezpríznakové slová, odborné termíny, čísla, fakty (= presnosť, vecnosť)
b) úvahová časť
- subjektívny prístup autora, t. j. využívať aj subjektivizujúce výrazy
- používať prívlastky, expresívne slová, rečnícke otázky
Syntax
a) výkladová časť – používame zložené súvetia, najmä príčinno-následkové, dôsledkové, polovetné konštrukcie
b) úvahová časť – prevláda pestrá modalita vety, t. j. použijeme oznamovacie, opytovacie, zvolacie, želacie vety atď.
Ukážka diskusného príspevku
Vážená pani profesorka, milí spolužiaci!
Dovoľte mi, aby som sa aj ja niekoľkými slovami vrátil k predchádzajúcej prednáške.
So záujmom som si vypočul príspevok môjho predrečníka na tému Internet. Nie som síce ani zďaleka taký rozhľadený v danej problematike ako on, predovšetkým viem neporovnateľne menej o histórii a vývoji tejto informačnej „diaľnice“, o systéme pripojenia a iných možnostiach spätých s touto technológiou, ale aj tak by som sa vo svojom príspevku rád zaoberal internetom, konkrétne negatívnymi javmi, ktoré sprevádzajú tento výdobytok modernej techniky.
V predchádzajúcej prednáške dominovali samé klady internetu, hoci priznávam, že v jej závere sa spomenuli aj isté zápory, no, podľa môjho názoru, sa im venoval malý priestor.
Internet, ako informačný sprostredkovateľ všetkého možného, nie je využívaný iba na „dobré“ veci. Hackeri a ich vírusy sú pritom iba vrcholom ľadovca predstavujúceho hrozbu pre túto globálnu sieť. Ja však chcem upozorniť predovšetkým na užívateľov, ktorí sa deň čo deň na túto sieť pripájajú.. Naozaj si myslíte, že internet má na týchto ľudí len kladný vplyv? Myslím si, že budete so mnou súhlasiť, ak si spoločne zrekapitulujeme niektoré neodškriepiteľné fakty.
V „sieti“ existuje veľké množstvo ilegálnych a protizákonných stránok, ktoré sa zaoberajú aj nemorálnymi témami. Pornostránky sú hádam tie najznámejšie a najfrekventovanejšie z nich. Ovplyvňujú nás bez toho, aby sme si to všimli.
Možno by niekto z vás mohol namietať, že „surfovaním“ po takýchto stránkach sa zaoberajú iba asociálne indivíduá. Pútajú však pozornosť aj ľudí, ktorí si zakladajú na svojej bezúhonnosti a mravnosti. Asi nemusím pripomínať najzraniteľnejších návštevníkov týchto stránok, ktorými sú malé deti. Tie sa veľakrát zo zvedavosti alebo pod vplyvom „skúsenejších“ kamarátov chcú „iba“ pozrieť.
Naša „ľudskosť“, vážená pani profesorka a milí spolužiaci, nie je ohrozená len nejakými konkrétnymi nevhodnými stránkami, ale potenciálnym ohrozovateľom nás, ktorí používame internet, je internet sám osebe.
Často spomínaný negatívny vplyv internetu je v tom, že ľudia sa ním navzájom vzďaľujú zaniká kontakt medzi nimi, čo by iste potvrdila staršia generácia, ktorá nemohla využívať tento technický výdobytok. Niektorí by ste mohli namietať, že technika zasiahla do ľudskej komunikácie oveľa skôr, napr. mobilným telefónom, televízorom či rádiom.
Ja sa snažím poukázať na fakt, že internet ponúka viac technických možností ako televízor či telefón, pretože toto interaktívne zariadenie nahrádza sociálne spolužitie. Veď internet vytvára virtuálny svet vo svete, v ktorom sa ponúka utopická vízia „všetkovediacich“ ľudí, ktorí si nemajú čo navzájom povedať.
Na záver sa mi natíska Samrtineho myšlienka, ktorá naháňa zimomriavky na chrbát, a síce, že utópie sú často len predčasné pravdy.
Ďakujem za pozornosť.